adamsmid

WHY I CONSIDER INFLATION TO BE A STEALING, DECEPTION AND CRIME AGAINST HUMANITY

V súčasnosti sa prakticky vo všetkých štátoch sveta stretávame takmer výlučne s tzv. neplnohodnotnými peniazmi (teda s nekrytými papierovými peniazmi resp. s mincami z iných než vzácnych kovov). Máme preto silnú tendenciu považovať takéto peniaze za jediné skutočné peniaze.

Keďže sa s používaním takýchto peňazí prakticky vždy spája inflácia, tak máme silnú tendenciu považovať infláciu za prirodzený stav vecí.

Mnohých ľudí zároveň hnevá či trápi rastúca kriminalita, rozmáhajúca sa korupcia a rozkrádanie verejných zdrojov, rast chudoby niektorých skupín obyvateľstva a závratné bohatstvo špekulantov, nekvalitné výrobky a potraviny plné chemických prísad, civilizačné choroby, problém drogových závislostí, znečisťovanie životného prostredia, drancovanie prírodných zdrojov a globálne oteplovanie či stupňovanie extrémizmu a násilných konfliktov s rastúcim rizikom vzniku ďalšej svetovej vojny.

Málokto z týchto ľudí si však uvedomuje významnú súvislosť spomenutých negatívnych javov s infláciou, a preto svoje aktivity (vyvíjané s ušľachtilým cieľom zlepšiť súčasnú neutešenú situáciu) zameriavajú na iné otázky, ktoré sú však v tomto probléme len sekundárnymi, podružnými či menej podstatnými, a ktorých vyriešenie preto nevyhnutne nemôže viesť ku zásadnému zlepšeniu.

Práve preto považujem za potrebné ponúknuť ostatným na zamyslenie nasledujúce myšlienky.

Aby ostatných pri hodnotení týchto myšlienok zbytočne nerozptyľovali a neovplyvňovali  sympatie či antipatie voči ich autorovi, tak som sa rozhodol natrvalo zostať v anonymite.

Zároveň súhlasím s tým, aby bolo toto dielo medzi ľuďmi voľne šírené, avšak vždy a výlučne v jeho celom rozsahu, a to či už v pôvodnom slovenskom jazyku alebo v zodpovedajúcom preklade v akomkoľvek inom jazyku.

1. ČASŤ PRVÁ – ZÁKLADNÉ POJMY A VZŤAHY

A.1 Potreby, výroba, výmena, tovar

Každý človek nevyhnutne potrebuje pre svoj život určité veci a okrem toho po určitých veciach túži, hoci ich nepotrebuje k životu nevyhnutne. Všetky tieto potrebné veci pritom napĺňajú potreby a túžby daného človeka.

Ľudia sa v závislosti od svojich vlastností a tiež od situácie, v ktorej sa práve nachádzajú, navzájom medzi sebou líšia vo svojich potrebách a ešte výraznejšie vo svojich túžbach, ako aj v naliehavosti týchto potrieb a túžob. Preto sa ľudia navzájom medzi sebou líšia aj v tom, akú hodnotu pre nich jednotlivé potrebné veci za danej situácie predstavujú.

Mnohé z potrebných vecí človeku takmer zadarmo poskytuje samotná príroda – napríklad niektoré druhy jedla (lesné plody apod.), vzduch (na dýchanie) či prítomnosť ostatných živých tvorov (na zamedzenie pocitu osamelosti). O tieto veci sa daný človek zvyčajne nemusí takmer nijako zaslúžiť.

Na druhej strane iné veci, ktoré človek potrebuje resp. chce, mu samotná príroda neposkytuje a teda ich najprv musí niekto vyrobiť. Takéto potrebné veci nazývajme výrobky a človeka, ktorý ich vyrába, nazývajme výrobca. Pod pojem výrobky pritom budeme zahrňovať nielen hmotné veci, ktoré ľudia vyrábajú, ale aj nehmotné produkty ľudskej činnosti (objavy, vynálezy, kultúra apod.) a tiež služby, ktoré poskytujú.

Výrobky bude vyrábať len ten, kto má dôvod venovať ich výrobe svoje prostriedky, čas, um a námahu. Touto motiváciou bolo pôvodne to, že výrobky vyrábal každý pre seba samého, pre naplnenie svojich vlastných  potrieb a túžob. V tejto situácii sa každý človek rozhodoval o tom, čo bude vyrábať, koľko toho bude vyrábať a ako to bude vyrábať, najmä na základe hodnoty, ktorú pre neho samého jednotlivé potrebné veci za danej situácie predstavovali. Na hodnotu určitého výrobku pre daného človeka pritom možno usudzovať podľa toho, čoho je daný človek ochotný sa vzdať pre to, aby získal daný výrobok (napr. akého množstva námahy, času, prostriedkov apod.).

Jednotliví ľudia majú rozličné schopnosti a skúsenosti a žijú v rozličnom prostredí, ktoré im poskytuje rozdielne podmienky na výrobu ich výrobkov. Preto rôzni ľudia dokážu vyrobiť určitý výrobok s rôznou úrovňou efektivity – to, čo jeden človek vyrobí len nákladne a namáhavo, dokáže iný človek vyrobiť menej nákladne a menej namáhavo.

Jednotlivé výrobky teda predstavujú pre rozličných ľudí v rozličných situáciách rozdielnu hodnotu a zároveň rozliční ľudia dokážu vyrobiť jednotlivé výrobky s vynaložením rôzneho množstva námahy a nákladov. Z týchto dôvodov je pre každého človeka výhodné a užitočné, ak získa určité výrobky od iných ľudí – od tých, ktorí (v porovnaní s ním) tieto výrobky oceňujú menej, prípadne ktorí ich vedia vyrábať efektívnejšie. Zároveň platí, že pre ostatných je zase výhodné získať od neho tie výrobky, ktoré oni (v porovnaní s ním) oceňujú viac a ktoré dokážu vyrábať menej efektívne.

Vzájomná výmena výrobkov, ktorá sa medzi ľuďmi uskutočňuje na základe ich dobrovoľného rozhodnutia a zároveň na základe neskreslených informácií, je preto prospešná a výhodná pre všetky zúčastnené strany. Vďaka takejto výmene dokáže každý uspokojiť svoje potreby lepšie, než by to dokázal výlučne vlastnými výrobkami. Ak sa takáto výmena môže uskutočňovať jednoducho a bez obmedzení, tak uspokojovanie potrieb členov danej spoločnosti ako celku dosahuje najvyššiu aktuálne dosiahnuteľnú úroveň.

Takáto dobrovoľná výmena výrobkov je zároveň spravodlivá v tom zmysle, že každý, kto sa na nej zúčastňuje, musí poskytnúť ostatným zodpovedajúcu protihodnotu za výrobky, ktoré výmenou od nich získava (to, že táto ním poskytnutá protihodnota bude z pohľadu ostatných zodpovedajúcou, zabezpečuje práve dobrovoľnosť takejto výmeny a informovanosť zúčastnených strán).

Nedobrovoľná výmena alebo výmena, ku ktorej niektorá strana pristúpila na základe skreslených informácií, je nespravodlivá a spoločnosť ochudobňuje – bráni totiž dosiahnutiu najvyššej aktuálne dosiahnuteľnej úrovne uspokojovania potrieb členov danej spoločnosti ako celku.

Prirodzená snaha ľudí čo najlepšie uspokojovať svoje vlastné potreby a túžby vedie k tomu, že ak existuje možnosť výmeny vlastných výrobkov za výrobky iných ľudí, tak sa každý výrobca bude snažiť vyrábať najmä tie výrobky, ktoré dokáže vyrábať efektívnejšie než ostatní a zároveň tie, ktorých hodnota je v danej situácii pre ostatných vysoká (vyššia než pre neho samého). Takto dokáže daný výrobca získať výmenou výrobkov s ostatnými najväčší vlastný prospech (najvyššie uspokojovanie svojich vlastných potrieb). Avšak zároveň z toho majú prospech aj ostatní ľudia – od daného výrobcu totiž výmenou získavajú výrobky, ktoré sami vysoko oceňujú a ktoré nevedia vyrábať dostatočne efektívne (a to výmenou za ich vlastné výrobky, ktoré si oni sami menej cenia a ktoré vedia vyrábať pomerne lacno a ľahko).

To, čo bude daný výrobca vyrábať, koľko toho bude vyrábať a ako to bude vyrábať, teda (pri možnosti vzájomnej výmeny výrobkov) ovplyvňuje najmä hodnota jednotlivých výrobkov pre danú skupinu ľudí resp. pre spoločnosť ako celok a efektívnosť jeho výroby daného výrobku.

A.2. Zlodeji

Počas celej histórie ľudstva a prakticky v každej väčšej skupine ľudí sa nájdu aj ľudia, ktorí síce nie sú ochotní venovať výrobe výrobkov svoje prostriedky, čas, um a námahu, no zároveň chcú tieto výrobky získať. Takíto ľudia počkajú, kým výrobky vyrobí niekto iný, a potom mu ich zoberú – a to bez toho, aby mu za tieto veci poskytli zodpovedajúcu protihodnotu vo forme svojich vlastných výrobkov, a prakticky vždy násilím alebo podvodom (pretože len málokto sa dobrovoľne vzdá niečoho, do čoho vložil svoje prostriedky, čas, um a námahu).

Takýchto ľudí nazývame zlodeji a ich postupy, ktoré používajú na získanie výrobkov, nazývame kradnutie. Toto kradnutie môže mať mnoho podôb, no vždy má rovnakú podstatu – získať výrobky vyrobené inými ľuďmi, a to bez toho, aby oni sami vyrobili výrobky, ktoré by boli skutočnou protihodnotou tých, ktoré získali od iných ľudí.

Ľudia, ktorí chcú dlhodobo úspešne kradnúť, pritom nesmú vyzerať ako zlodeji (a ani tak zvyčajne nevyzerajú) a ich činnosť nesmie vyzerať ako kradnutie – v opačnom prípade by sa totiž výrobcovia snažili takémuto okrádaniu brániť. Práve preto „chytrí“ zlodeji vymysleli a ešte stále vymýšľajú množstvo spôsobov na to, aby podstatu svojej činnosti zahmlili resp. dokonca aby presvedčili ostatných o jej všeobecnej prospešnosti. Vďaka tomu sú „chytrí“ zlodeji schopní získavať ohromné bohatstvo a moc a „najchytrejší“ z nich častokrát ovládajú priamo príslušný štát.

Z toho vyplýva, že pri rozpoznávaní zlodejov sa nemožno orientovať tým, či daný človek vyzerá ako zlodej, ale len tým, či daný človek získava výrobky od ostatných s ich informovaným súhlasom a či za ne poskytuje ostatným nejaké iné ním vyrobené výrobky, predstavujúce zodpovedajúcu protihodnotu.

A.3. Úroveň výroby

Podľa kontextu, v ktorom život, výroba výrobkov a ich kradnutie prebieha, sa v spoločnosti automaticky a nevyhnutne ustanoví určitá rovnováha.

Ak je výrobca príliš často zlodejmi okradnutý o svoje výrobky, tak zvyčajne prestane tieto výrobky vyrábať. To negatívne dopadne nielen na tohto výrobcu (nemá výrobky na uspokojovanie svojich potrieb a ani na výmenu) a na ostatných výrobcov (prišli o prospech prameniaci z možnosti vymeniť s daným výrobcom svoje vlastné výrobky), ale aj na zlodejov, ktorí sa pôvodne snažili profitovať na úkor výrobcu (danému výrobcovi už nemajú čo ukradnúť). Preto existuje určitá maximálna úroveň kradnutia, ktorej prekročenie nevyhnutne vedie ku vzniku krízy resp. až ku kolapsu daného spoločenstva.

Ak si odmyslíme tento negatívny efekt kradnutia na výrobu, tak možno konštatovať, že výrobca pôvodne vyrábal len toľko výrobkov, koľko potreboval pre seba resp. pre svojich blízkych.

Len v prípade, tak má výrobca možnosť vymeniť svoje výrobky za výrobky niekoho iného, tak sa bude snažiť zvýšiť svoju výrobu a zároveň ju primerane zefektívniť. Zvýši ju však len o toľko výrobkov, koľko ich pravdepodobne dokáže prijateľne vymeniť s inými ľuďmi – pri výmene sa pritom z výrobkov stane tovar (pod tento pojem pritom zahŕňame aj služby, ktoré sú iným poskytované výmenou za iný tovar).

                Možnosť vymeniť svoje výrobky (svoj tovar) za iné výrobky (za iný tovar) a jednoduchosť realizácie takejto výmeny zásadným spôsobom určuje intenzitu výroby v danej spoločnosti (a tým aj spôsob, akým výroba prebieha), čo následne ovplyvňuje spôsob a mieru rozvoja a organizovania tejto spoločnosti.

A.4. Peniaze ako prostriedok uľahčujúci výmenu tovarov

Pôvodne musel ten, ktorý ponúkal na výmenu určitý tovar, namáhavo a zdĺhavo hľadať niekoho iného, kto mal práve o tento tovar záujem a navyše kto súčasne ponúkal za neho na výmenu práve to, či si cenila druhá strana zúčastnená na tejto výmene.

Ak však existuje nejaký tovar (nazvime ho univerzálny tovar), ktorý sú takmer všetci členovia spoločnosti ochotní vymeniť za svoje vlastné tovary, tak sa výmena stane oveľa jednoduchšou. V tom prípade totiž úplne stačí, aby ten, kto chce získať určitý tovar, našiel niekoho, kto tento tovar ponúka, a aby mu na výmenu ponúkol univerzálny tovar (ktorý získal napríklad pri niektorej predchádzajúcej výmene ako protihodnotu za svoje vlastné tovary). S týmto druhom výmeny bude zrejme súhlasiť aj ten, kto daný tovar ponúka na výmenu, pretože vie, že za takto získaný univerzálny tovar (ktorý by za iných okolností vôbec nepotreboval) bude môcť aj on získať od niekoho iného zasa to, o čo má on sám záujem.

Univerzálnym tovarom by sa teoreticky mohol stať takmer každý druh tovaru. V praxi je však veľmi dôležité to, aby bol univerzálny tovar:

– vzácny (teda aby ho neexistovalo príliš veľa), avšak nie príliš vzácny (v opačnom prípade by hodnota jednotlivých tovarov zodpovedala príliš veľkému alebo príliš malému množstvu univerzálneho tovaru, čo by bolo značne nepraktické);

– abyjeho množstvo nebolo možné príliš rýchlo zvýšiť (v opačnom prípade by sa hodnota univerzálneho tovaru mohla rýchlo znížiť, čím by utrpeli jeho aktuálni vlastníci, tým by sa stratila  ochota ľudí vymieňať ho za svoje tovary a teda aj jeho schopnosť fungovať v úlohe univerzálneho tovaru);

– stabilný a trvácny (aby nedošlo k jeho znehodnoteniu v prípade, ak si ho niekto odloží na nejakú výmenu vo vzdialenejšej budúcnosti);

– pekný a príjemný (len málo pravdepodobne by boli ľudia ochotní vymieňať svoje tovary za niečo škaredé, zapáchajúce, škodlivé apod.);

– ľahko deliteľný, a to bez zničenia jeho hodnoty (aby ho bolo možné použiť aj pri výmene bežných resp. lacných tovarov);

– dobre definovateľný, identifikovateľný a odlíšiteľný od podobných tovarov (aby tovary, ktoré sú mu len podobné, nemohli byť použité vo funkcii univerzálneho tovaru) – je totiž extrémne dôležité, aby bolo úplne jasné, čo univerzálnym tovarom je a čo ním nie je, pretože v opačnom prípade by sa stratila dôvera ľudí voči tomuto univerzálnemu tovaru a teda aj ich ochota vymieňať ho za svoje tovary, čo by znemožnilo jeho používanie v úlohe univerzálneho tovaru.

Počas histórie ľudstva sa postupne vykryštalizoval najmä jeden univerzálny tovar, ktorý asi najlepšie spĺňa vyššie uvedené predpoklady – a týmto tovarom bolo zlato (hoci v určitých častiach sveta a v určitých obdobiach v tejto úlohe fungoval iný tovar a nie zlato).

Niektorí ľudia vidia v zlate príčinu mnohých ohavných ľudských skutkov – za ne však nemôže zlato, ale ľudia samotní. Zlatu nemožno dávať za vinu, že najlepšie vyhovovalo ideálnym vlastnostiam univerzálneho tovaru a ani to, že ľudia tak veľmi túžia vlastniť potrebné veci, že neváhajú použiť aj ohavné prostriedky na získanie univerzálneho tovaru, prostredníctvom ktorého tieto potrebné veci nadobudnú. Z toho je zároveň jasné, že odstránenie zlata z pozície univerzálneho tovaru nemôže nijako zabrániť tomu, aby sa ľudia v snahe získať potrebné veci resp. univerzálny tovar (nech by už týmto univerzálnym tovarom bolo čokoľvek) uchyľovali aj k používaniu ohavných prostriedkov.

Štandardizáciou rozdelenia zlata na jednotlivé kúsky vznikli zlaté mince – tzv. plnohodnotné peniaze (tvorené – a teda aj kryté – zlatom), v ktorých hmotnosť resp. obsah zlata potvrdzovala a garantovala autorita toho, kto takéto mince vydal resp. vyrazil (v typickom prípade panovníka).

Používanie všeobecne akceptovaného univerzálneho tovaru (zlata resp. zlatých mincí) umožnilo oveľa väčšie množstvo vlastných tovarov vymeniť s ostatnými (za univerzálny tovar), a vďaka tomu získať od iných ľudí oveľa väčšie množstvo potrebných vecí (vďaka tomu, že v tejto druhej výmene predávajúci za ne prijmú univerzálny tovar získaný kupujúcim v jeho prvej výmene).

Uľahčenie výmeny tovarov prostredníctvom univerzálneho tovaru resp. peňazí výrazne posilnilo motiváciu ľudí zvyšovať a zefektívňovať výrobu tovarov a teda aj rozvoj spôsobov výroby a tým aj spoločnosti.

A.5. Falšovanie peňazí, „chytrí“ zlodeji, banky

Samozrejme aj v prípade používania zlata ako univerzálneho tovaru sa vždy našli ľudia, ktorí sa snažili kradnúť (získavať potrebné veci od ostatných bez poskytnutia zodpovedajúcej protihodnoty), a to napríklad tým, že falšovali univerzálny tovar (v tomto prípade zlaté mince). Pokúšali sa napríklad nenápadne znižovať hmotnosť zlatých mincí alebo obsah zlata v nich, či dokonca vyrábať ich z iného materiálu. V tomto prípade ide o špeciálny druh zlodejov, ktorí vydávajú za univerzálny tovar (v tomto prípade za zlaté mince resp. peniaze) to, čo ním nie je, a za tento falošný „univerzálny tovar“ sa snažia získať od iných ľudí skutočný tovar. Falšovanie (resp. napodobňovanie) zlata je však pomerne náročné, drahé a namáhavé a na jeho odhalenie existujú pomerne spoľahlivé metódy, preto falšovanie zlatých mincí nikdy nedosiahlo enormné rozmery.

Iný druh zlodejov sa pokúšal získavať tovary tým, že kradol skutočné zlaté mince iným ľuďom. To viedlo ľudí k tomu, že sa snažili svoje zlaté mince uložiť na relatívne bezpečné miesta (pokladnice, trezory, skrýše apod.) a neskôr do špecializovaných, kvalitne zabezpečených inštitúcií, ktoré nazývame banky. Banky pritom vydávali tým, ktorí si v nich uložili svoje zlato, potvrdenia o tom, že držiteľ tohto potvrdenia má u nich uložené príslušné množstvo zlata. Najmä pri platení väčších súm za drahé tovary sa ukázalo byť pohodlnejšie a bezpečnejšie, ak kupujúci pri predaji neodovzdával predávajúcemu priamo zlaté mince, ale len takéto potvrdenie o vlastníctve príslušného množstva zlata uloženého v banke.

Celkové množstvo zlata uvedené na všetkých potvrdeniach danej banky pritom zodpovedalo celkovému množstvu zlata uloženému v banke. Tieto potvrdenia (resp. neskôr štandardizované potvrdenia označované ako bankovky) preto boli v tom čase kryté zlatom ako univerzálnym tovarom – išlo teda o kryté peniaze.

Skontrolovať pravosť zlatých mincí je však zvyčajne jednoduchšie než skontrolovať pravosť nejakého potvrdenia. O falšovanie potvrdení o uložení zlata v banke (a neskôr bankoviek) sa preto nevyhnutne pokúšalo oveľa viac zlodejov než tomu bolo v prípade falšovania zlatých mincí.

Odhaliť falšovanie potvrdení o uložení zlata v banke je pomerne jednoduché tak, že sa človek, ktorý plánuje vymeniť svoje tovary za zlato prostredníctvom takéhoto potvrdenia, pôjde informovať o pravosti daného potvrdenia priamo do banky. To však platí len v tom prípade, ak ten, kto v banke poskytuje informácie o pravosti daného potvrdenia, nie je komplicom falšovateľa tohto potvrdenia.

Navyše – neplatí to ani v tom prípade, ak samotná banka úmyselne vydala viac potvrdení o uložení zlata, než koľko je v nej zlata v skutočnosti uloženého. Takéto „potvrdenia“ sú pritom falošné – síce nie preto, že by ich nevydal ten, kto je na nich uvedený, ale preto, že potvrdzujú existenciu niečoho, čo neexistuje (teda daného množstva zlata údajne uloženého v banke). Takéto prebytočné „potvrdenia“ nezodpovedajú celkovému množstvu zlata uloženému v banke, a preto nie sú kryté zlatom ako univerzálnym tovarom – ide teda o nekryté “peniaze“.

Vydanie takýchto falošných „potvrdení“ o uložení zlata je pre banku (resp. pre zlodejov v nej) veľkým pokušením, pretože banka by za takéto falošné „potvrdenia“ mohla poskytnúť väčšie množstvo pôžičiek (a zarobiť tak na úrokoch) alebo by mohla vyplatiť vedeniu banky alebo iným spriazneným osobám bohaté odmeny apod.. Skúsenosť napokon potvrdzuje, že banky tak často robili. Za takéto falošné „potvrdenia“ totiž bolo možné zadarmo nakúpiť mnoho tovarov – a to vďaka tomu, že predávajúci nesprávne uverili tomu, že svoje tovary vymieňajú za príslušné množstvo zlata uloženého v banke, a nie len za nejaký papier s „potvrdením“.

Jediným obmedzením, ktoré bránilo bankám vydávať enormné množstvo falošných „potvrdení“ o uložení zlata bolo to, že ak sa priveľa vlastníkov takýchto „potvrdení“ v krátkej dobe dožadovalo vyplatenia zlata, ktoré im podľa týchto „potvrdení“ patrilo, tak takáto banka veľmi rýchlo vyčerpala svoje zásoby zlata (pretože zlata v nej bolo uloženého oveľa menej než koľko by v nej malo byť podľa vydaných potvrdení). Takáto banka v tom prípade stratila dôveru ľudí a skrachovala.

„Chytrí“ zlodeji si pomerne rýchlo uvedomili, že ak by sa na platenie síce používali potvrdenia, avšak držiteľ takéhoto potvrdenia by nemal nárok na vyplatenie príslušného množstva zlata, tak v tom prípade by banky (resp. „chytrí“ zlodeji v nich) mohli prakticky bez obmedzenia vydávať takéto potvrdenia (presnejšie falošné „potvrdenia“) a teda získať ohromné množstvo skutočných tovarov za takmer bezcenný papier.

Za normálnych okolností by však žiadny predávajúci nesúhlasil s tým, aby svoje tovary vymenil za niečo, čo nemá žiadnu hodnotu. Možnosť vynútiť si takúto zásadnú a ďalekosiahlu zmenu má však štát. „Chytrí“ zlodeji preto využili svoje bohatstvo, vplyv a moc, ktorú v štáte majú, na dosiahnutie tohto cieľa. Aby dosiahli svoj cieľ, tak najprv bolo potrebné:

– odstrániť naviazanie peňazí na zlato resp. na iný univerzálny tovar (v tom prípade môže štát vydať ľubovoľné množstvo takýchto nekrytých „peňazí“);

– definovať peniaze ako potvrdenia vydané štátom, a nie ako potvrdenia o nejakej skutočnej hodnote vlastnenej držiteľom daného potvrdenia (v tom prípade je jediným určovateľom „pravosti“ týchto potvrdení len to, či ich vydal štát);

– donútiť všetkých obyvateľov daného štátu používať tieto falošné „peniaze“ pri výmenách tovarov ako „univerzálny tovar“ (a to dokonca pod hrozbou trestov v prípade, ak by odmietli tieto falošné „peniaze“ používať resp. prijímať ich za svoje tovary);

– presvedčiť rozhodujúcu časť obyvateľov o užitočnosti tohto falšovania peňazí a o jeho výhodnosti pre každého resp. aspoň pre túto rozhodujúcu časť obyvateľov (v prípade demokratických štátov pritom stačí presvedčiť väčšinu voličov, teda aspoň priemerne a podpriemerne ekonomicky vzdelanú časť populácie – čo práve vďaka nízkej úrovni jej ekonomického vzdelania nie je príliš zložité);

– motivovať prevažnú časť ekonomicky vzdelanej populácie ku tichej podpore tohto postupu, a to tým, že predstavitelia štátu jej prenechajú malú časť zisku z tohto kradnutia (bez toho by ekonomicky vzdelaná časť populácie neustále upozorňovala ostatných na škodlivosť falšovania peňazí a bojovala by proti tomu). Prinajmenšom časť ekonomicky vzdelanej populácie totiž dokáže využiť možnosti na obohatenie sa na úkor ostatných, ktoré im inflácia ponúka.

A.6. Nekryté „peniaze“

Nekryté „peniaze“ sú falošné v tom zmysle, že potvrdzujú existenciu niečoho, čo neexistuje (teda existenciu skutočnej hodnoty, ktorej by tieto „peniaze“ údajne mali zodpovedať).

Kým boli peniaze kryté zlatom, tak ich množstvo muselo zodpovedať množstvu zlata vlastneného tým, kto tieto peniaze vydal (teda štátom resp. bankou). Množstvo peňazí v obehu teda bolo určované objektívnou skutočnosťou, ktorú mohol štát resp. banka len ťažko ovplyvniť. Vlastnenie peňazí pritom predstavovalo vlastnenie príslušného (nemenného) množstva zlata, ktoré si bolo možné za takéto peniaze kedykoľvek vymeniť. Štát preto nemohol ľubovoľne zvyšovať množstvo peňazí v obehu a vďaka tomu boli ľudia ochránení pred znižovaním hodnoty svojich peňazí a úspor.

Odkedy však peniaze prestali byť kryté zlatom (resp. inou skutočnou hodnotou vo funkcii univerzálneho tovaru), tak ich množstvo v obehu závisí výlučne len od rozhodnutia predstaviteľov štátu, ktorí preto môžu zvyšovať množstvo peňazí v obehu podľa ich ľubovôle. Za tieto nové nekryté „peniaze“ si potom môžu kúpiť skutočné tovary, a to prakticky zadarmo (za tieto tovary totiž namiesto nich v konečnom dôsledku zaplatia tí, ktorým sa znížila hodnota ich peňazí vplyvom pridania nových nekrytých „peňazí“ do obehu). Vlastnenie nekrytých “peňazí“ pritom nepredstavuje vlastníctvo žiadnej konkrétnej hodnoty. Hodnota určitého množstva nekrytých “peňazí“ zodpovedá výlučne len tomu, čo sú v danej chvíli ostatní ochotní (resp. donútení) za ne predať – v extrémnom prípade teda môžu byť úplne bezcenné.

2. ČASŤ DRUHÁ – INFLÁCIA

B.1. Čo sa stane, ak štát dá do obehu nekryté (a teda falošné) „peniaze“?

Je užitočné uvedomiť si podstatu vzťahu medzi množstvom peňazí v obehu a cenami tovarov. Pre lepšiu názornosť a pochopiteľnosť si ju priblížime pomocou extrémne zjednodušeného príkladu:

Predpokladajme, že existuje len jediný Štát a len jediný Tovar, ktorého sa ročne vyrobí 1 milión kusov a zároveň v danom Štáte koluje 1 milión Peňazí, pričom za týchto podmienok je cena jedného Tovaru napríklad jeden Peniaz.

Čo by sa stalo v prípade, ak by sa na základe rozhodnutia Štátu zvýšilo množstvo Peňazí, ktoré v danom Štáte koluje, napríklad na 1,5 milióna Peňazí? Ku zvýšeniu množstva Peňazí v obehu by došlo tak, že Štát by natlačil pol milióna nových nekrytých „Peňazí“, za by ktoré si on (alebo niekto, komu by Štát tieto nové peniaze poskytol) kúpil polovicu všetkých Tovarov.

Prevažná časť obyvateľov daného Štátu sa však o tomto zvýšení množstva Peňazí v obehu hneď nedozvie, prípadne si nie je schopná hneď neuvedomiť jeho dôsledky a navyše nie je ani schopná odlíšiť tieto nové nekryté „Peniaze“ od tých pôvodných. Preto je spočiatku stále ochotná vymeniť svoje Tovary za pôvodnú cenu (teda jeden Tovar je spočiatku ochotná vymeniť za jeden Peniaz).

Keďže si však Štát (alebo niekto, komu by Štát tieto nové peniaze poskytol) už kúpil za nové nekryté „Peniaze“ polovicu všetkých Tovarov, tak pri cene 1 Peniaz za 1 Tovar zostáva veľké množstvo „nadbytočných“ Peňazí (rozdiel medzi pôvodným a zvýšeným množstvom Peňazí v obehu), za ktoré však už nie je možné kúpiť žiadny Tovar. Majitelia týchto „nadbytočných“ Peňazí sú preto ochotní zaplatiť za jeden Tovar viac než len jeden Peniaz (bez toho by totiž za svoje Peniaze nezískali žiadny Tovar). Majitelia Tovarov si to zakrátko všimnú a začnú požadovať za svoje Tovary vyššiu cenu než predtým (ak by im v tomto zvyšovaní cien Štát bránil, tak by si mnoho ľudí za svoje „nadbytočné“ Peniaze nemohlo kúpiť žiadny Tovar a zároveň by sa veľká časť Tovarov začala predávať na „čiernom trhu“, a to vzhľadom ku nedostatkovosti Tovarov dokonca za vyššie ceny, než za ktoré by sa predávala, ak by Štát proti zvyšovaniu cien Tovarov nezasiahol). V dôsledku toho sa cena Tovaru vyjadrená v Peniazoch postupne zvýši na novú vyššiu úroveň (v našom príklade by zrejme vzrástla približne o polovicu). Toto zvýšenie množstva Peňazí v obehu resp. následné zvýšenie ceny Tovaru vyjadrenej v Peniazoch sa označuje ako inflácia.

Zároveň tí, ktorí sú potrební pri výrobe daného Tovaru (zamestnanci), začnú požadovať za svoju prácu pri jeho výrobe viac Peňazí než tomu bolo v minulosti. Cena Tovaru vyjadrená v Peniazoch sa totiž zvýšila, a za svoju pôvodnú mzdu si preto môžu kúpiť menej Tovarov než predtým. Zároveň z pohľadu zamestnancov na zvýšení ceny Tovarov profituje na ich úkor zamestnávateľ (ktorý predajom Tovaru pri novej zvýšenej cene získa viac Peňazí, no zamestnancom sa snaží vyplácať pôvodnú mzdu). Len málokto zo zamestnancov si pritom uvedomí, že nová zvýšená cena Tovaru zamestnávateľovi ledva kompenzuje nové zvýšené ceny všetkého, čo pri výrobe Tovarov používa a že na inflácií profituje v prvom rade ten, kto dal nové nekryté“Peniaze“ do obehu a kto si za ne zadarmo kúpil časť vyrobených Tovarov.

V konečnom dôsledku sa pomer medzi množstvom Peňazí, cenou Tovaru a cenou práce pri výrobe Tovaru postupne vráti do takmer rovnakého stavu, ako bol pred zvýšením množstva Peňazí v obehu.

Existuje teda niekto, kto získal alebo kto stratil na zvýšení množstva Peňazí v obehu? Pri hľadaní odpovede na túto otázku je kľúčovým tá skutočnosť, že zmeny vznikajúce po zvýšení množstva Peňazí v obehu nastávajú postupne.

Na zvýšení množstva peňazí v obehu (ak jeho zvýšenie spôsobil štát a ak išlo o nekryté „peniaze“):

I.)z krátkodobého (a krátkozrakého) hľadiska „získali“ všetci:

– „získal“ štát – kúpil tovary prakticky zadarmo a môže ich použiť tak, ako sa rozhodne (predstavitelia štátu si za ne „kúpia“ napr. loajalitu voličov resp. sponzorov, a tým aj svoje budúce víťazstvo vo voľbách – a teda aj ďalšiu možnosť kradnúť);

– „získali“ ľudia platení štátom (štátni zamestnanci) a tí, ktorým štát „prispieva“ na ich výdavky (dôchodcovia, nezamestnaní, študenti, sociálne odkázaní apod.) – tieto výdavky štát z veľkej časti hradí práve z nových „peňazí“. Druhou možnosťou by bolo ich hradenie z daní, no pre predstaviteľov štátu je oveľa prijateľnejšie zvýšiť množstvo nekrytých „peňazí“ v obehu než zvýšiť dane (zvýšenie daní ľudia totiž neprehliadnu, a to by mohlo viesť ku ich nespokojnosti a tým aj k volebnej porážke príslušných predstaviteľov štátu, čo by im znemožnilo ďalej kradnúť);

– „získali“ výrobcovia – o ich tovary je zvýšený záujem a dokonca sú ľudia za ich tovary ochotní zaplatiť vyššiu cenu než predtým;

– „získali“ pracovníci – za svoju prácu pri výrobe tovarov dostanú vyššiu mzdu než predtým (to, že skutočná hodnota týchto peňazí je nižšia než predtým, si zatiaľ ešte neuvedomujú).

II.)zo strednodobého hľadiska niektorí získali, no iní na ňom stratili (skutočná hodnota, ktorú jedna skupina ľudí týmto procesom získala, sa rovná skutočnej hodnote, ktorú týmto procesom iná skupina ľudí stratila – došlo len k prerozdeleniu už existujúceho bohatstva spoločnosti):

– získali najmä tí, ktorí tieto nadbytočné (nekryté) „peniaze“ dostali do obehu tým, že si za ne kúpili tovary (teda predstavitelia štátu a ľudia, ktorým štát tieto nové „peniaze“ poskytol ako prvým). Najviac získali, ak si tovary kúpili bez meškania, teda ešte za pôvodnú cenu (v našom príklade jeden Tovar za jeden Peniaz); avšak získali na ňom aj vtedy, ak si za tieto „peniaze“ kúpili tovary až neskôr, teda už za vyššiu cenu (tieto „peniaze“ ich totiž takmer nič nestáli – na ich získanie nemuseli vyrobiť žiadny tovar);

– menej na ňom získali tí, ktorí si v minulosti požičali od niekoho peniaze – vplyvom inflácie budú v budúcnosti dostávať za svoju prácu pri výrobe tovarov viac peňazí než v súčasnosti (hoci menej hodnotných), vďaka čomu svoj dlh splatia ľahšie;

– nedotklo sa to tých, ktorí vôbec nepoužívajú peniaze (tých, ktorí si sami vyrábajú všetok tovar, ktorý potrebujú a ktorí zároveň nemusia štátu platiť žiadne dane);

– doplatili na neho všetci tí, ktorí pri svojom živote používajú peniaze (samozrejme – ak nedostali zadarmo od štátu medzi prvými nové nekryté „peniaze“, ktoré by im túto stratu vykompenzovali) – cena tovarov vyjadrená v peniazoch postupne rastie, a preto tí, ktorí si za svoje peniaze nekúpia tovary okamžite ako ich získali, na tom nevyhnutne stratia (za rovnaké množstvo peňazí si neskôr budú môcť kúpiť čoraz menej tovaru);

– najviac na to doplatili tí, ktorí si svoje peniaze odkladajú na nejaké časovo vzdialenejšie použitie (napr. na dôchodok, „pre deti“ apod.) – keďže cena tovarov vplyvom inflácie neustále rastie a oni použitie svojich peňazí odkladajú do vzdialenejšej budúcnosti, tak o to menej tovarov si nakoniec za tieto ušetrené peniaze budú môcť kúpiť. Paradoxne sú práve títo ľudia, ktorí na infláciu doplatia najviac, tými, ktorí v čase pridávania nových „peňazí“ do obehu vidia najmenej dôvodov vystúpiť proti tomu. Negatívne dôsledky inflácie totiž v plnej miere pocítia až o mnoho rokov neskôr (napríklad až vtedy, keď pôjdu do dôchodku) a väčšina z nich si preto skutočné príčiny tohto zníženia hodnoty ich úspor a dôchodkov nebude schopná správne uvedomiť.

III.)z dlhodobého hľadiska na inflácii nezískal takmer nikto a stratili na ňom takmer všetci (možno okrem nepočetnej skupiny veľmi „chytrých“ zlodejov ovládajúcich štát). Infláciatotiž z dlhodobého hľadiska vedie k týmto prirodzeným dôsledkom (prirodzeným v tom zmysle, že nevyhnutne vyplývajú zo samotnej podstaty inflácie a „logiky fungovania“ ľudského spoločenstva):

1. a) znehodnotenie práce vytvárajúcej skutočné hodnoty (potrebné veci) a tým aj zníženie spoločenského oceňovania ľudí, ktorí sa živia výrobou potrebných vecí, čo samozrejme vedie ku zníženiu motivácie ľudí vytvárať skutočné hodnoty (a vytvárať ich čo najkvalitnejšie), ako aj ku zníženiu hrdosti ľudí na svoju prácu (čo má vplyv na zníženie ich sebaúcty).

Inflácia u ľudí podporuje a potvrdzuje presvedčenie o tom, že „kto je šikovný, ten zbohatne aj bez práce“ a že „vlastnou prácou sa musí živiť len ten, kto nie je šikovný“ – vplyvom inflácie totiž špekulanti bohatnú a výrobcovia chudobnejú.

Ľudia, ktorí nie sú hrdí na svoju prácu, strácajú veľkú časť dôvodov na to, aby boli hrdí sami na seba. Takíto ľudia sa stávajú náchylnejšími na vznik prázdnej samoľúbosti (ako kompenzácie zníženia sebaúcty) a tiež na podľahnutie manipulácii zo strany štátu, médií, marketingu, reklamy, propagandy, ideológií atď., ktorí ich v dôsledku toho ľahšie presvedčia o ich nadradenosti nad ostatnými, čím sa otvorí cesta ku násiliu, zneužívaniu, konfliktom a vojne.

b)snaha zarobiť bez práce (snaha „dobehnúť“ ostatných) a následne nedôvera voči ostatným

Získať želané výrobky bez poskytnutia zodpovedajúcej protihodnoty ich výrobcom je možné výlučne na úkor tých, ktorí tvoria skutočné hodnoty (pretože žiadne výrobky sa nevyrobia samé od seba a z ničoho).

Každý pritom vníma, že aj ostatní sa snažia zarobiť bez práce (teda zbohatnúť na úkor iných), čo zvyšuje nedôveru voči ostatným a z tejto nedôvery robí normu vzťahov medzi ľuďmi.

c)presvedčenie, že kradnutie (získavanie potrebných vecí bez poskytnutia zodpovedajúcej protihodnoty ich výrobcom) je normálne, správne, potrebné a spravodlivé

Len málokto sa vedome rozhodne, že bude kradnúť (takmer každý totiž podvedome vníma zlo a nespravodlivosť, ktoré sú podstatou kradnutia). Preto majú ľudia silnú tendenciu presvedčiť samých seba o tom, že ten druh kradnutia, ktorý považujú za výhodný pre seba, vlastne nie je kradnutím.

Všeobecná rozšírenosť takéhoto presvedčenia týkajúceho sa kradnutia pomocou inflácie  nevyhnutne vedie ku zvýšeniu kriminality v jej najrôznejších podobách (nie je náhodou, že kriminalita sa stala tak významným problémom práve v období poznačenom infláciou).

d)zdanlivé zvýšenie hodnoty výrobkov a v dôsledku toho výroba veľkého množstva málo potrebných výrobkov, ktorá nie je spoločensky prospešná a ktorá spôsobuje plytvanie prírodnými a ľudskými zdrojmi

Vplyvom zvýšenia množstva peňazí v obehu sú ľudia ochotní zaplatiť za určitý výrobok viac peňazí než predtým, čím sa vytvára falošný dojem o vysokom dopyte po daných výrobkoch a tým aj o ich vysokom spoločenskom oceňovaní.

V dôsledku toho sa ako ekonomicky výhodná a spoločensky zdôvodniteľná javí byť aj výroba takých výrobkov (v takom množstve, kvalite resp. takým spôsobom), ktorých výroba by bez inflácie ekonomicky výhodná nebola (bez inflácie by sa tieto výrobky nevyrobili).

Tým sa zároveň vyvoláva aj falošné presvedčenie o ekonomickom raste spoločnosti (tento „rast“ je však z veľkej časti tvorený výrobou výrobkov, ktorých výroba spoločnosť neobohacuje resp. dokonca jej škodí).

Keďže sa v dôsledku inflácie vyrába príliš veľké množstvo výrobkov (a tiež veľké množstvo zbytočných výrobkov), tak sa pocit potrebnosti resp. hodnoty týchto výrobkov musí v ľuďoch umelo vyvolávať intenzívnou reklamou a marketingom (nie je náhodou, že rozvoj marketingu a reklamy nastal práve v období, kedy štáty cielene spôsobujú infláciu).

e)vznik cenových “bublín“, finančných resp. hospodárskych kríz a cyklov

V dôsledku vysokej dostupnosti peňazí (či už nových „peňazí“ vydaných štátom alebo peňazí „vyrobených“ bankami) sa umelo zvyšuje dopyt po výrobkoch a tým sa výrazne nadhodnocuje aj ich cena a nadmerne sa zvyšuje ich výroba – vytvára sa cenová „bublina“.

„Prasknutie“ takejto cenovej bubliny (zreálnenie ceny daného tovaru a dopytu do ňom) vedie ku výrazným ekonomickým pohybom a ku zníženiu dôvery ľudí v primeranosť fungovania ekonomiky, čo môže viesť až ku vzniku hospodárskych kríz a cyklov.

Ku vzniku finančnej krízy môže viesť nielen inflácia spôsobená priamo štátom, ale aj „vyrábanie“ peňazíbankami. Štát totiž umožňuje bankám požičiavať aj peniaze, ktoré nemajú (napríklad peniaze klientov, ktorí ich majú uložené na bežných účtoch, a ktoré si teda môžu z banky kedykoľvek vybrať a použiť) – v dôsledku toho sú teda tieto peniaze v obehu „dvakrát“. Banky takto môžu dosiahnuť podobný efekt ako nastane po pridaní nových nekrytých „peňazí“ do obehu zo strany štátu (so všetkými negatívnymi dôsledkami). Ak nastane situácia, že si veľká časť klientov bánk bude chcieť tieto svoje peniaze z banky vybrať (napr. pri vymiznutí ich dôvery voči bankám alebo pri obavách o budúci ekonomický či politický vývoj v danej krajine), tak sa celý bankový sektor dostane do stavu insolventnosti (nemá dostatok peňazí na vyplatenie svojich klientov, pretože tieto peniaze už požičal niekomu inému). Následne sa štát podujme „zachraňovať“ banky a poskytne im nové nekryté „peniaze“ na vyplatenie ich klientov (čím zároveň týchto klientov a aj všetkých ostatných majiteľov peňazí pripraví o časť hodnoty, ktorú tieto peniaze pôvodne predstavovali) a ďalej tým zvýši úroveň inflácie.

f)cena výrobkov je často nižšia, než by zodpovedalo skutočne vynaloženým výrobným nákladom (a to napriek celkovému zvyšovaniu cien výrobkov vyjadrených v peniazoch)

Aby neustále znižovanie hodnoty peňazí a skutočnej hodnoty príjmov a úspor obyvateľov nevyvolávalo u nich odpor voči inflácií (a teda aj voči kradnutiu pomocou inflácie), tak sa predstavitelia štátu snažia umelo udržiavať ceny tovarov na nízkej úrovni. Dosahujú to tým, že (napriek svojej deklarovanej údajnej snahe opačného charakteru) umožňujú výrobcom znižovať ich výrobné náklady znižovaním kvality ich výrobkov, prenášať časť ich výrobných nákladov na spoločnosť ako celok a odkladať úhradu týchto nákladov do vzdialenejšej budúcnosti (príkladom môžu byť dotácie, štátne podpory pre podnikateľov alebo náklady spojené so znečisťovaním životného prostredia v dôsledku výroby).

Výsledkom je, že cena výrobkov býva často nižšia, než by zodpovedalo skutočným nákladom súvisiacim s výrobou týchto výrobkov. Vďaka tomu majú ľudia klamlivý pocit, že na inflácii získavajú. Neuvedomujú si, že všetky tieto náklady oni (alebo ich potomkovia) nakoniec budú musieť zaplatiť – a to svojim skutočným majetkom (ak ich nechcú zaplatiť vlastnými životmi).

g)falošné presvedčenie ľudí, že „majú na to“, aby si kúpili nové veci aj vtedy, ak ich staré veci ešte dobre slúžia svojmu účelu

Inflácia spôsobuje zdanlivý „rast“ príjmov obyvateľstva (teda rast ich príjmov vyjadrených v peniazoch) – veľká časť ľudí má preto pocit, že sú skutočne bohatší (to, že ich skutočné príjmy sa následkom inflácie nezvýšili a že naďalej klesajú, si väčšina ľudí neuvedomuje).

Inflácia zároveň spôsobuje rast cien tovarov (čo si väčšina ľudí uvedomuje), a preto väčšina ľudí považuje za rozumnejšie minúť svoje peniaze čo najskôr.

Z týchto dôvodov v prípade inflácie má väčšina ľudí silnú tendenciu ľahšie a vo väčšej miere míňať svoje peniaze – a to aj na zbytočnosti. Tým samozrejme podporujú výrobu týchto zbytočností a teda aj plytvanie prírodnými a ľudskými zdrojmi na ich výrobu.

h)znižovanie kvality výrobkov a služieb

Inflácia spôsobuje to, že čím dlhšie zostane daný výrobok funkčným, tým väčší je rozdiel medzi jeho aktuálnou hodnotou a aktuálnou hodnotou sumy peňazí, za ktorú ho v minulosti výrobca predal. V dôsledku toho výrobca na predaji svojho výrobku stráca tým viac, čím kvalitnejšie a trvácnejšie výrobky vyrába.

To vedie nevyhnutne k tomu, že výrobcovia nemajú záujem vyrábať kvalitné výrobky. Naopak – snahou výrobcu je čo najviac skrátiť časový interval medzi predajom výrobku a ukončením jeho funkčnosti. To vedie ku znižovaniu kvality výrobkov.

Okrem toho výrobcovia vidia, že ľudia míňajú svoje peniaze neuvážene a ľahkovážne (v dôsledku inflácie sú ochotní kúpiť aj veci, ktoré by si za normálnych okolností nekúpili), a teda že výrobcovia môžu znížiť kvalitu svojich výrobkov bez straty odbytu.

Zároveň sa výrobcovia potrebujú poistiť proti tomu, že na výrobe svojich výrobkov v dôsledku inflácie prerobia – a preto sa snažia maximálne znížiť výrobné náklady (napríklad aj tým, že spotrebiteľa podvedú vo všetkom, v čom dokážu).

Nie je náhodou, že znižovanie kvality výrobkov a podvádzanie spotrebiteľov začalo byť takým závažným problémom až v období, kedy štáty cielene vytvárajú infláciu.

i)znečisťovanie a devastácia životného prostredia

Snaha „ušetriť“ výrobné náklady v spojení so zbytočne vysokou výrobou  málo potrebných výrobkov s krátkou životnosťou a nízkou kvalitou, ako aj nevyhnutnosť „zatraktívniť“ tieto nekvalitné výrobky v očiach spotrebiteľov pomocou fascinujúcich obalov a reklamy, vedie ku znečisťovaniu a devastácii životného prostredia (veľká časť znečistenia životného prostredia je predstavovaná obalmi použitých  výrobkov, starými nefunkčnými výrobkami a dôsledkami výroby a používania výrobkov nezahrnutými do ceny výrobku). Nie je náhodou, že znečisťovanie životného prostredia začalo byť tak závažným problémom až v období, kedy štáty cielene vytvárajú infláciu.

Efektívna ochrana životného prostrediav prostredí inflácie z vyššie uvedených dôvodov prakticky nie je možná – vždy totiž pôjde len o ojedinelé aktivity malého množstva jedincov, ktoré sú zanedbateľné v porovnaní so sústavným a hromadným tlakom inflácie (obdobné tvrdenie platí aj pre boj proti korupcii, narkománii, nekvalitným potravinám, klamaniu spotrebiteľov výrobcami apod.). Jediným spôsobom ako dosiahnuť nápravu je zastavenie inflácie a následne zreálnenie cien výrobkov a dopytu po nich. Znížením dopytu po výrobkoch klesne aj ich výroba (a teda aj spotreba prírodných zdrojov), zvýši sa ich kvalita (výrobky budú dlhšie slúžiť svojmu účelu) a odstránia resp. zredukujú sa zbytočné súčasti výrobkov (napríklad veľká časť ich obalov).

1. j) rast korupcie a rozkrádanie verejných zdrojov

Štát (presnejšie predstavitelia štátu) rozhoduje o tom, koľko nových „peňazí“ pridá do obehu, čo si za ne kúpi, od koho to kúpi a za koľko to kúpi.

Na nových „peniazoch“ pritom najviac získa ten, kto sa k nim dostane ako prvý a najviac stratí ten, kto sa k nim dostane ako posledný.

Je prirodzené, že každý by rád získal (tým skôr ak to získa „zadarmo“) a nikto by nechcel stratiť (tým skôr ak sa proti tejto strate nemá ako brániť). Ide pritom o veľké množstvá „peňazí“  a to zvyšuje motiváciu získať vplyv na procesy súvisiace s vydávaním nových „peňazí“ u tých, ktorí sa snažia získať tovary bez poskytnutia adekvátnej protihodnoty (teda motiváciu zlodejov).

Stav, kedy štát môže pridávať nové nekryté „peniaze“ do obehu, teda nevyhnutne vedie k tomu, že „chytrí“ zlodeji využijú svoju „chytrosť“ a svoje prostriedky na to, aby získali vplyv na riadenie štátu (so všetkými negatívnymi dôsledkami, ku ktorým to vedie).

Zároveň „chytrí“ zlodeji využijú svoju „chytrosť“ a svoje prostriedky na to, aby vytvorili a udržali medzi ľuďmi presvedčenie, že vydávanie nových nekrytých „peňazí“ (teda falšovanie peňazí) štátom je normálne alebo dokonca užitočné. Výsledkom je výrazné zvýšenie zastúpenia zlodejov resp. ich prisluhovačov medzi predstaviteľmi štátu (najmenej zlodejov medzi predstaviteľmi štátu by bolo vtedy, ak by z tejto pozície nebolo možné kradnúť resp. nebolo čo kradnúť). Kradnutie je pre nich o to jednoduchšie, že kradnutie pomocou inflácie u ľudí nevyvoláva významnejší odpor, keďže sa ľuďom zdá, že infláciou im z ich peňaženiek nikto žiadne peniaze nezobral. Len málokto si pritom uvedomí, že vplyvom inflácie zo všetkých peňaženiek predsa len niečo zmizlo – neboli to síce priamo peniaze, ale zmizla z nich časť hodnoty, ktorú tieto peniaze pôvodne predstavovali.

Snaha ovplyvniť toky nových „peňazí“ (a teda profitovať na vydávaní nových „peňazí“ štátom) vedie ku snahám o kupovanie si predstaviteľov štátu – a teda ku korupcii. Predstavitelia štátu síce deklarujú boj s korupciou, no len ťažko možno očakávať, že tento „boj“ bude úspešne viesť ten, kto bude profitovať z toho, ak tento „boj“ nebude úspešný.

Zlodeji s vplyvom na fungovanie štátu samozrejme využijú na vlastné obohatenie (teda na kradnutie) všetky dostupné prostriedky (nielen infláciu). To vedie ku rozkrádaniu verejných zdrojov, ktoré potom chýbajú na mnohých iných miestach (zdravotníctvo, školstvo, veda atď.).

V dôsledku toho vo voľbách nejde o výber medzi tým, „či vlk zožerie jahňa alebo sa jahňa bude pokojne pásť“, ale len o to, „ktorý z vlkov to jahňa zožerie“.

V situácii, ak predstavitelia štátu môžu zvyšovať množstvo nekrytých „peňazí“ v obehu, tak je stále čo kradnúť – stačí si natlačiť nové „peniaze“ a za ne si kúpiť všetko, po čom túžia. Infláciou je možné ukradnúť ostatným ohromné bohatstvo, a to bez toho, aby si to títo okradnutí vôbec všimli resp. uvedomili.

Ak by nebolo možné zvyšovať množstvo nekrytých „peňazí“ v obehu, tak v tom prípade by predstavitelia štátu mohli ukradnúť nanajvýš toľko peňazí, koľko vyberú na daniach od ľudí resp. koľko štátu prinesú podniky a inštitúcie v jeho vlastníctve. Ak by teda chceli ukradnúť viac, tak by museli zvýšiť dane a zvýšiť ziskovosť podnikov a inštitúcií vo vlastníctve štátu. Predstavitelia štátu pritom dobre vedia, že neustále zvyšovanie daní, zvyšovanie poplatkov štátnym inštitúciam a platieb za tovary monopolne zabezpečované podnikmi vo vlastníctve štátu by ľudia len ťažko prehliadli a že by zrejme nezvolili do štátnych funkcií niekoho, kto toto neustále zvyšovanie spôsobuje. V tom prípade by teda predstavitelia štátu mali menšiu možnosť kradnúť a mali by teda menšiu snahu stať sa predstaviteľmi štátu. Vďaka tomu by sa znížil podiel zlodejov v štátnych funkciách a štát by potom ako celok fungoval lepšie.

k)vznik násilných konfliktov rôzneho druhu s dopadom na celú spoločnosť

Ide zrejme o najzávažnejší následok inflácie.

Inflácia už zo svojej podstaty znižuje hodnotu peňazí a teda aj hodnotu úspor obyvateľov. Zároveň vedie k vyššie uvedeným negatívnym následkom. „Kamuflovať“ negatívne účinky inflácie nemôžu predstavitelia štátu donekonečna. Nevyhnutne teda skôr či neskôr na ľudí dopadnú negatívne dôsledky výrazného znehodnotenia skutočnej hodnoty ich úspor, zníženia ich skutočných príjmov, zvýšenia ich skutočných životných nákladov a zhoršenia životného prostredia. Ľudia sa budú cítiť podvedení a okradnutí, čo povedie k frustrácii a hnevu, ako aj ku hľadaniu vinníka za tento stav. Hľadať vinníka sa pritom budú snažiť najmä tí istí ľudia, ktorí neboli schopní resp. ochotní uvedomiť si škodlivosť inflácie v čase, kým ešte bolo možné proti nej zasiahnuť, a ktorí preto majú na jej vzniku a jej dôsledkoch svoj podiel viny. Táto „menej chytrá“ väčšina urobí všetko preto, aby vo svojich očiach zostala „nevinnou obeťou“ nejakých zloduchov a aby nemusela priznať svoju spoluvinu za vznik týchto negatívnych dôsledkov inflácie.

Tí, ktorí infláciu priamo spôsobili („chytrí“ zlodeji), sú príliš chytrí na to, aby nezabránili svojmu označeniu za vinníkov tohto stavu. Väčšinu ľudí pomerne ľahko presvedčia o tom, že vinníkom tohto stavu je niekto iný (a nie „chytrí“ zlodeji spolu s „menej chytrou“ väčšinou), pričom frustrovanej väčšine podhodia „obetného baránka“.

Týmto „obetným baránkom“ sa zrejme stane skupina ľudí, ktorá:

– predstavuje v danej spoločnosti menšinu (aby zmanipulovaná „menej chytrá“ väčšina mala početnú prevahu nad týmto menšinovým „obetným baránkom“)

– je pomerne ľahko identifikovateľná (napr. iná farba pleti, iný etnický pôvod, iná sociálna skupina apod.), prípadne je možné zabezpečiť, aby bola ľahko identifikovateľná  (napr. povinné nosenie nejakého označenia na odeve apod.)

– charakteristiky ľudí, ktoré ich zaraďujú medzi týchto „obetných baránkov“, sa prakticky nedajú zmeniť (napr. farba pleti, etnický pôvod, vzdelanie, sexuálna orientácia, činy ich rodičov, predkov resp. príbuzných apod.)

– významná časť populácie už predtým mala určité výhrady voči tejto menšine (napr. farba pleti, etnický pôvod, náboženské vyznanie, sexuálna orientácia, „neprispôsobivá“ sociálna skupina, „triedny nepriateľ“ apod.).

Inflácia zároveň umožňuje „chytrým“ zlodejom lacno finacovať svoje vojnové aktivity. Ak by nebolo možné platiť za vojnový tovar (zbrane, armáda, spravodajská služba atď.) nekrytými „peniazmi“, tak by ich mohli nakúpiť oveľa menej. Financovať by sa totiž museli prakticky  výlučne z daní obyvateľov a zvýšenie týchto vojnových výdavkov by preto na obyvateľov daného štátu priamo dopadlo. Z vojnového priemyslu by sa preto nikdy nemohlo stať tak rozvinuté, rozsiahle a výnosné odvetvie a podnikatelia by svoje aktivity preto zameriavali skôr na iné odvetvia.

B.2. Je zmysluplné snažiť sa o udržanie stabilnej cenovej hladiny?

Cenová hladina predstavuje parameter, ktorý súhrnne vyjadruje úroveň cien všetkých tovarov v danej spoločnosti resp. štáte.

Cenová hladina by sa udržiavala stabilnou v tom prípade, ak by sa nemenil pomer medzi celkovým množstvom peňazí v obehu a spoločenským oceňovaním (cenami) všetkých hodnôt  zúčastňujúcich sa na výmenách sprostredkovaných peniazmi (tovarov), ktorými daná spoločnosť disponuje.

Ak je cenová hladina stabilná, tak ceny tovarov sa v priemere nemenia a vlastnenie tovarov preto v tomto smere nepredstavuje žiadnu výhodu v porovnaní s vlastnením peňazí (a ani naopak).

Zástancovia udržiavania stabilnej cenovej hladiny tvrdia, že rozvoj výroby a spoločnosti nevyhnutne vedie k rastu hodnôt, ktorými spoločnosť disponuje, a preto je v záujme udržania stabilnej cenovej hladiny (a tým aj v záujme spravodlivosti a zvyšovania ekonomickej aktivity) údajne nevyhnutné priebežne dodávať do obehu nové peniaze.

Je to naozaj tak? A ak áno, tak naozaj predstavitelia štátu dokážu priebežne aj z dlhodobého hľadiska udržiavať stabilnú cenovú hladinu? A ak by to aj dokázali, tak naozaj budú konať v záujme dosiahnutia tohto cieľa?

Priebežná zmena cien jednotlivých tovarov je prirodzený a užitočný proces, vďaka ktorému sa v ekonomike udržuje rovnováha a vďaka ktorému sa prírodné a ľudské zdroje danej spoločnosti používajú na výrobu výrobkov, ktoré sú danou spoločnosťou dostatočne oceňované, a to v primeranom množstve a kvalite.

Aktuálna cena každého tovaru totiž poskytuje všetkým zúčastneným stranám dôležitú informáciu o aktuálnom spoločenskom oceňovaní daného tovaru (samozrejme len v tom prípade, ak táto cena nie je umelo skreslená – napríklad infláciou alebo príkazmi štátu). Cena daného tovaru je preto kľúčovým faktorom, ktorý rozhoduje o tom, či je pre výrobcov výhodné vyrábať daný tovar, v akom množstve, v akej kvalite a akým spôsobom. Vďaka tomu sa prírodné a ľudské zdroje danej spoločnosti zbytočne neplytvajú na výrobu málo potrebných výrobkov, v nadmernom množstve, nedostatočnej kvalite a neefektívnym spôsobom.

Ukážme si to na zjednodušenom príklade – predpokladajme, že v danom Štáte existuje len jediný Tovar. Ak sa v danom Štáte vyrobí väčšie množstvo Tovaru než je potrebné, tak jeho cena klesne – keďže je ho prebytok, tak si ho ľudia budú ceniť menej, a preto budú za neho ochotní zaplatiť menej peňazí. Vďaka tomu bude jeho výroba pre výrobcov menej výhodná než predtým, a preto sa zníži jeho celkové vyrobené množstvo (niektorí z výrobcov ho dokonca prestanú vyrábať úplne). Ak by sa Štát snažil udržiavať stabilnú cenovú hladinu (teda v danom príklade stabilnú cenu Tovaru), tak výroba Tovaru by bola aj napriek jeho nadmernej výrobe pre výrobcov stále rovnako výhodná. Výrobcovia by preto aj naďalej pokračovali v jeho nadmernej výrobe a na výrobu týchto nadbytočných – a teda málo potrebných – Tovarov by plytvali prírodnými a ľudskými zdrojmi. V dôsledku toho by už nebolo možné použiť tieto prírodné a ľudské zdroje na výrobu niečoho užitočnejšieho. Snaha o udržiavanie stabilnej cenovej hladiny teda obyvateľom daného Štátu nijako nepomohla a dokonca im uškodila.

Ak je priebežná zmena cien užitočná v prípade tovarov, tak prečo by nemala byť užitočná v prípade univerzálneho tovaru (peňazí)?

Je samozrejmé, že majitelia tovarov, ktorých cena sa zvyšuje, na tomto zvyšovaní ceny získavajú, zatiaľčo majitelia tých tovarov, ktorých cena sa znižuje, na tomto znižovaní ceny strácajú. Práve vďaka tomu výrobcovia (ktorí sledujú najmä svoj vlastný prospech) vyrábajú najmä spoločensky oceňované výrobky (teda výrobky, ktoré si ostatní cenia a ktorých cena je preto vysoká resp. sa zvyšuje) a prestávajú vyrábať spoločensky neoceňované výrobky (teda výrobky, ktoré sú ostatnými málo oceňované a ktorých cena je preto nízka resp. sa znižuje).

Prostredníctvom zisku zo zmeny ceny sú „odmenení“ prezieraví majitelia tovaru (získali tovar, ktorý sa v budúcnosti ukáže byť veľmi užitočný) a „potrestaní“ sú neprezieraví majitelia tovaru (získali tovar, ktorý sa v budúcnosti ukáže byť málo užitočný). Práve preto majú ľudia dôvod vynakladať svoju námahu a prostriedky na to, aby správne odhadli užitočnosť tovarov v budúcnosti a aby si nahromadili práve tieto tovary. Vďaka tomu je spoločnosť ako celok lepšie pripravená na nároky kladené budúcnosťou. Ak by neexistoval rozdiel medzi prospechom, ktorý získajú prezieraví a neprezieraví majitelia tovarov, tak by ľudia nemali dôvod venovať svoju námahu a prostriedky na správne odhadnutie užitočnosti tovarov v budúcnosti a na nahromadenie práve týchto tovarov. Spoločnosť ako celok by v tom prípade na to mohla v budúcnosti doplatiť (chýbali by jej tovary, ktoré sa v tom čase ukážu byť veľmi užitočné).

Okrem toho – priebežné udržiavanie stabilnej cenovej hladiny štátom by vyžadovalo neustále (nákladné, náročné a komplikované) sledovanie meniacich sa cien všetkých tovarov a neustálu úpravu množstva peňazí v obehu.

Na udržanie stabilnej cenovej hladiny by niekedy bolo potrebné zvýšiť množstvo peňazí v obehu – niekto by teda zadarmo dostal tieto nové peniaze a kúpil by si za ne tovary. Ten, kto rozhoduje o pridelení týchto nových peňazí, by nepochybne mal silnú tendenciu prideliť ich (najmä) jemu blízkym osobám.

Čo však v prípade, ak by bolo na udržanie stabilnej cenovej hladiny potrebné znížiť množstvo peňazí v obehu? Krátkodobo by asi pomohlo, ak by štát vydal dlhopisy a ich predajom by stiahol zodpovedajúcu časť peňazí v obehu. No ak by bolo potrebné znížiť množstvo peňazí v obehu dlhodobo – komu by štát tieto peniaze zobral?

Je veľmi otázne, či je vôbec možné z dlhodobého hľadiska zabezpečiť, aby ten, kto rozhoduje o množstve nových peňazí, ktoré budú pridané do obehu (hoci aj s deklarovaným cieľom „udržania stabilnej cenovej hladiny“), nevyužil túto svoju právomoc na vlastné obohatenie. Samotný fakt existencie inflácie totiž potvrdzuje, že nakoniec (a zrejme nevyhnutne) získajú právomoc rozhodovať o množstve peňazí v obehu práve takíto ľudia. Vznik inflácie je jednoznačným dôkazom zvýšenia množstva peňazí v obehu vo väčšej miere, než by zodpovedalo rastu spoločenského oceňovania všetkých hodnôt zúčastňujúcich sa na výmenách sprostredkovaných peniazmi (je teda presným opakom deklarovanej snahy o zachovanie stabilnej cenovej hladiny). Prítomnosť inflácie takmer vo všetkých štátoch pritom prakticky vylučuje možnosť, že ide len o náhodu resp. neúmyslený omyl (v tom prípade by bol vznik inflácie a deflácie rovnako pravdepodobný a každý z týchto stavov by sa vyskytoval približne rovnako často – čo však evidentne nezodpovedá pozorovanej skutočnosti). Vznik inflácie preto musí byť buď úmyslene vytváraný (s cieľom obohatenia určitých skupín obyvateľov na úkor ostatných), alebo vyplýva zo samotného spôsobu, akým sa množstvo peňazí v obehu zvyšuje (každá z týchto možností pritom svedčí proti prospešnosti takéhoto zvyšovania množstva peňazí v obehu).

Bolo by vôbec rozumné predpokladať, že ten, kto určuje množstvo nových peňazí dodaných do obehu a kto zároveň má možnosť profitovať na zvyšovaní množstva peňazí v obehu tým viac, čím viac nových peňazí do obehu dá, nebude mať snahu dodať do obehu čo najviac nových peňazí? Ako by bolo možné tomu zabrániť? Každé pravidlo, ktoré by v tomto smere bolo zavedené, by bolo určené ľuďmi (predstaviteľmi štátu), pričom práve títo ľudia sú zároveň tými, ktorí majú možnosť zo zvyšovania množstva peňazí v obehu najviac profitovať. Je teda len otázkou času, kedy títo ľudia upravia dané pravidlo tak, aby mohli zvyšovať množstvo peňazí v obehu podľa svojej ľubovôle a podľa svojich vlastných záujmov.

B.3. Vplyv inflácie na výrobu, zamestnanosť a blahobyt

Každému z nás by sa páčilo, ak by si mohol na kúsok papiera napísať nejaké číslo a potom si za tento papier niečo kúpiť. Žiadny predávajúci by však za normálnych okolností nepovažoval takýto papier za primeranú protihodnotu za svoje tovary a teda by za tento papier svoj tovar nepredal. Urobil by tak len v tom prípade, ak:

– ak sa predávajúci rozhodol kupujúcemu svoj tovar darovať;

– ak je predávajúci duševne chorý;

– ak je predávajúci k takejto výmene donútený (napr. násilím alebo hrozbou násilia);

– ak je papier ponúkaný kupujúcim v skutočnosti potvrdením o nejakej skutočnej hodnote vlastnenej kupujúcim, za ktorú mu predávajúci tento svoj tovar vymieňa;

– ak sa predávajúci rozhoduje na základe nepravdivých alebo skreslených informácií (napr. je presvedčený o tom, že papier, ktorý mu kupujúci na výmenu ponúka, predstavuje skutočnú hodnotu vlastnenú kupujúcim, hoci v skutočnosti tento papier takúto skutočnú hodnotu nepredstavuje).

Rovnaká situácia nastáva vtedy, ak to isté urobí štát – nechá si natlačiť papiere s číslami (takzvané „peniaze“) a potom si za ne kúpi skutočné tovary od ľudí, ktorí sú povinní za tieto „peniaze“ svoj tovar predať – a to pod hrozbou trestu zo strany kupujúceho (teda štátu) v prípade odmietnutia takejto výmeny.

Pridávanie nových nekrytých „peňazí“ do obehu predstavitelia štátu častokrát obhajujú tým, že je to pre všetkých prospešné – keďže sa vďaka tomu zvyšuje množstvo tovarov a služieb, ktoré sú kupujúci v danom štáte ochotní kúpiť, a tým sa zvyšuje aj celková výroba, zamestnanosť a blahobyt.

Ak by to tak naozaj bolo, tak rovnako užitočné ako pridávanie nových nekrytých „peňazí“ do obehu zo strany štátu, by bolo pridávanie rovnako falošných „peňazí“ do obehu drobnými falšovateľmi peňazí. Ak teda uvedený „argument“ nie je len manipuláciou a podvodom, tak štát by mal podporovať činnosť aj takýchto drobných falšovateľov peňazí. Veď v opačnom prípade by štát  ochudobňoval samého seba a svojich obyvateľov o prínos, ktorý zvyšovanie množstva „peňazí“ v obehu údajne prináša. No štát tak nerobí. Neprekvapuje to, pretože v skutočnosti zvyšovanie množstva „peňazí“ v obehu je prínosom len pre toho, kto si za tieto falošné „peniaze“ kúpi skutočné tovary. Všetci ostatní na to doplácajú. Sú to totiž práve oni, kto v konečnom dôsledku zaplatí za tovary kúpené falšovateľom za falošné „peniaze“ – a to znížením hodnoty svojich úspor a ďalšími negatívnymi dôsledkami.

Je pravdou, že peniaze, ktoré získame ľahko, si vážime menej (a preto ich ľahšie minieme) než peniaze, ktoré si zarobíme tvrdou a namáhavou prácou. Pri rozhodovaní o kúpe vecí totiž porovnávame „plusy“ (teda užitočnosť týchto vecí pre nás) s „mínusmi“ (teda s námahou a prostriedkami, ktoré sme museli vynaložiť na zarobenie peňazí použitých na zakúpenie danej veci).

Štát pritom získal nové nekryté „peniaze“ prakticky zadarmo, a preto ich používa veľmi nezodpovedným spôsobom – na pochybné a predražené „investície“, „investičné stimuly“ či „sociálne výdobytky“, na vysoké odmeny predstaviteľov štátu apod..

Veľkú časť z týchto nových „peňazí“ od štátu získajú netransparentným spôsobom osoby blízke príslušným predstaviteľom štátu, a to bez poskytnutia adekvátnej protihodnoty z ich strany (v rozličných pochybných zmanipulovaných „verejných súťažiach“ apod.) – preto aj oni používajú tieto „peniaze“ veľmi pochybným spôsobom (extrémny luxus, korupcia, politické ambície, organizovaný zločin apod.).

Okrem toho časť týchto nových „peňazí“ používa štát na pokrytie záväzkov, ku ktorým ho zaviazali predstavitelia štátu v snahe zapáčiť sa voličom (od ktorých závisí to, či sa udržia pri moci a teda či budú mať aj naďalej možnosť takto kradnúť) – ide o rozličné sociálne dávky, vianočné príspevky, dotované potraviny, zľavy na cestovnom apod.. Tí, ktorí tieto „peniaze“ týmto spôsobom dostali bez toho, aby za to poskytli spoločnosti adekvátnu protihodnotu (napríklad tí, ktorí nikdy nepracovali, hoci by boli schopní pracovať), nemajú dôvod si ich vážiť, takže ich častokrát minú na rôzne pochybné výdavky (alkohol, stávky, hracie automaty apod.).

Vplyvom zvýšenia množstva peňazí v obehu prakticky všetci ľudia za rovnakú prácu zarobia väčšie množstvo peňazí (hoci v skutočnosti čoraz menej hodnotných). Keďže veľká časť spomedzi týchto ľudí uverí, že skutočne zarobia viac než predtým, tak preto menej dôkladne zvažujú svoje výdavky.

A nakoniec – veľká časť z tých, ktorí vo svojom živote používajú peniaze, si aspoň rámcovo uvedomuje, že peniaze vplyvom inflácie postupne strácajú svoju hodnotu a že je preto výhodnejšie minúť ich čím skôr.

Práve preto sú ľudia, podniky a inštitúcie v podmienkach inflácie (teda v podmienkach „riedenia“ hodnoty peňazí v dôsledku pridávania nových nekrytých „peňazí“ do obehu) ochotní minúť svoje peniaze aj za veci, ktoré by si inak nikdy nekúpili, pretože by užitočnosť týchto vecí pre nich nevynahradila námahu, ktorú museli vynaložiť na zarobenie týchto peňazí.

V dôsledku toho rastie množstvo vecí, ktoré sú kupujúci v danom štáte ochotní si kúpiť. Toto množstvo kupovaných vecí sa ďalej zvyšuje vplyvom výdavkov, z ktorých veľká časť by v prostredí bez inflácie neexistovala (napr. veľká časť výdavkov na marketing, reklamu, apod.). Tým sa naozaj zvyšuje množstvo vyrábaných výrobkov a následne aj množstvo zamestnatných ľudí.

No je táto výroba zmysluplná a užitočná a zvyšuje sa ňou skutočne aj blahobyt?

Úroveň blahobytu obyvateľstva je častokrát mylne stotožňovaná s výkonnosťou ekonomiky, ktorá je bežne vnímaná a meraná pomocou parametra „hrubý domáci produkt“ – HDP. Výška HDP pritom súvisí s množstvom a s cenou výrobkov predaných v danom štáte (konkrétny spôsob jeho výpočtu pritom poskytuje nezanedbateľné možnosti manipulácie s jeho výškou).

Medzi úrovňou blahobytu a HDP je však podobný vzťah ako medzi plynutím času a hodinami. Hodiny sú zvyčajne pomerne dobrým ukazovateľom plynutia času. Ak však pohyb ručičiek na hodinách nejakým spôsobom spomalíme alebo naopak zrýchlime, tak sa tým samotné plynutie času nespomalí ani nezrýchli – len sa tým sami pripravíme o možnosť spoľahlivo merať čas. Na druhej strane je pravda, že ak urobíme niečo, čo pohyb ručičiek na hodinách spomalí alebo naopak zrýchli, pričom ostatní sa o tom nedozvedia resp. nedocenia túto súvislosť, tak sa ostatní ľudia ešte určitý čas budú správať tak, akoby tieto hodiny ukazovali správny čas (napríklad pôjdu do práce a z práce podľa toho, čo ukazujú hodiny, a nie podľa toho, aký je skutočný čas). Niekto by to možno nazval „chytré“ a „užitočné“, no ja to nazývam podvod.

Podobne je to s blahobytom a HDP. Rast HDP môže odrážať rast blahobytu, no výlučne len v tom prípade, ak HDP rastie vplyvom efektívnej produkcie potrebných a užitočných vecí (teda len ak „hodinky“ HDP správne fungujú).

Spoločenskú užitočnosť a potrebnosť vecí odráža cena týchto vecí akceptovaná kupujúcimi a celkové kúpené množstvo jednotlivých výrobkov (a teda následne aj DPH) – avšak výlučne len v tom prípade, ak táto cena nie je skreslená (napr. infláciou, nezapočítaním časti nákladov, dotáciami, príkazmi štátu apod.) a ak rozhodnutia kupujúcich o kúpe jednotlivých výrobkov boli urobené dobrovoľne a na základe neskreslených informácií.

Ak tomu tak nie je, tak procesy, ktoré zvyšujú HDP, nemusia zároveň zvyšovať úroveň blahobytu a dokonca môžu blahobyt znižovať.

Napríklad postavenie diaľnice z vašej obývačky na váš záchod síce zvýši HDP (na výstavbu tejto diaľnice sa totiž minú peniaze), no takáto diaľnica nijako nezvýši blahobyt spoločnosti (diaľnica medzi vašou obývačkou a záchodom neprináša prakticky žiadny úžitok) a dokonca ho zníži. Na výstavbu tejto nezmyselnej diaľnice sa totiž použil materiál a práca, ktoré by bolo možné použiť oveľa zmysluplnejšie a užitočnejšie iným spôsobom. Zároveň sa zničila určitá časť prírodných zdrojov na získanie tohto zbytočne použitého materiálu a ďalšia časť prírodného prostredia sa zničila samotnou výstavbou tejto diaľnice. No a okrem toho – v prípade, ak vám štát napriek vášmu nesúhlasu vyvlastnil priestor medzi vašou obývačkou a záchodom na výstavbu tejto nezmyselnej diaľnice, tak spoločenská, právna a morálna ujma je prakticky nevyčísliteľná. Napriek tomu všetkému by tí, ktorým by sa to hodilo, jasali nad tým, ako sa im podarilo zvýšiť ekonomický rast.

V prípade inflácie si ľudia za rovnaké množstvo peňazí v súčasnosti môžu kúpiť viac než by si za ne mohli kúpiť v budúcnosti. Z pohľadu spotrebiteľa sa preto kúpa daného tovaru v súčasnosti oplatí takmer vždy. V prípade inflácie preto spotrebitelia dávajú oveľa menší pozor na to, čo si za svoje peniaze kúpia – pomerne ľahko a bez argumentov (len vďaka „demagogickým“ marketingovým „argumentom“) sa nechajú presvedčiť o kúpe práve toho, čo im výrobcovia či obchodníci ponúkajú. Výrobcovia preto dávajú pri výrobe dôraz na znižovanie svojich výrobných nákladov (a tým na zvyšovanie zisku, ktorý musí okrem iného pokryť aj ich stratu spôsobenú znížením hodnoty peňazí, ku ktorému medzičasom dôjde vplyvom inflácie). Tieto svoje výrobné náklady sa pritom snažia znížiť aj za cenu znižovania kvality výrobkov (vedia totiž, že spotrebitelia toto znižovanie kvality výrobkov príjmu, pretože si za svoje peniaze chcú niečo – resp. takmer čokoľvek – kúpiť, a to čo najskôr).

Inflácia teda znižuje rozumnosť pri rozhodovaní ľudí o tom, čo si kúpia, a preto vedie k výrobe veľkého množstva málo užitočných, zbytočných, či dokonca priamo škodlivých vecí (nie je náhodou, že napr. drogy sa stali tak závažným problémom až v období poznačenom infláciou alebo že sa práve v tomto období produkuje také obrovské množstvo odpadu). Tým sa síce zvyšuje „ekonomický rast“ (meraný napr. pomocou HDP), no zároveň dochádza k poklesu celkového blahobytu spoločnosti (napríklad v dôsledku drancovania prírodných zdrojov, zhoršenia životného prostredia, ľudských či rodinných tragédií, kriminality, civilizačných chorôb apod.).

Ľudia si to dlho nemusia uvedomiť resp. majú pocit, že napr. vlastnenie „značkového“ oblečenia podľa najnovšej módy je hodnotnejšie než zničenie nejakého lesa dvesto kilometrov od nich.

Hodnota tohto „značkového“ oblečenia pritom zvyčajne nespočíva v tom, že by bolo trvácnejšie alebo kvalitnejšie než iné porovnateľné oblečenie. Hodnota tohto „značkového“ oblečenia spočíva výlučne len v presvedčení kupujúcich o prestíži takéhoto oblečenia. Toto presvedčenie bolo pritom umelo a nákladne vytvorené marketingovými špecialistami príslušnej „značky“, ktorí využili/zneužili prirodzenú túžbu ľudí stať sa oceňovanou súčasťou skupiny (zosilnenú znížením ich vlastnej sebaúcty a hrdosti na seba a na svoju prácu).

„Značkové“ oblečenie podľa najnovšej módy pritom túto svoju hodnotu nepochybne rýchlo stratí (a to aj v očiach jeho majiteľa). Stane sa tak najneskôr pri zmene módy, čo nastane pomerne rýchlo. Toto oblečenie totiž nemôže zodpovedať „najnovšej móde“ veľmi dlho, pretože ak má byť známkou prestíže, tak sa móda musí zmeniť skôr, než si ho kúpi väčšina ľudí resp. než si ho väčšina ľudí bude môcť dovoliť kúpiť (marketingoví špecialisti to samozrejme veľmi dobre vedia – preto sa móda v podmienkach inflácie mení oveľa rýchlejšie než predtým).

V našom príklade teda ľudia zakladajúci si na „módnom značkovom oblečení“ obetovali ťažko nahraditeľné a životne nevyhnutné prírodné hodnoty za niečo, čo aj oni sami s odstupom času budú hodnotiť ako málo hodnotné. Keďže však v tom čase budú už presvedčení o tom, že nejaké iné „značkové“ oblečenie podľa vtedy aktuálnej módy má vyššiu cenu než životné prostredie, tak budú neustále vymieňať skutočné hodnoty za veci, o ktorých hodnote sa krátkodobo nechali presvedčiť výrobcami a obchodníkmi na základe zámerne skreslených informácií.

Získavanie skutočných tovarov za falošné peniaze (teda za nekryté „peniaze“) bolo pre predstaviteľov štátu a im blízkych ľudí vždy veľmi lákavé (mnoho panovníkov týmto spôsobom získavalo prostriedky napríklad na vedenie vojen apod.). O to lákavejším sa to stalo v období po odstránení naviazania potvrdení o uložení zlata (peňazí) na skutočné zlato, kedy bola odstránená hlavná prekážka vydávania falošných (nekrytých) „peňazí“ štátom resp. bankami.

V absolutistických monarchiách je však zodpovednosť za vedenie štátu evidentná, a preto sa ich panovníci len zriedkavo odhodlali ku krokom, ktoré by mohli výrazne znehodnotiť peniaze ich vlastného štátu (a to dokonca ani v tom prípade, ak by k tomuto efektu malo dôjsť až s dlhším časovým odstupom – predpokladali totiž, že ich dynastia bude danému štátu vládnuť ešte aj v tom období).

Získavanie skutočných tovarov za falošné „peniaze“ (teda za nekryté „peniaze“) sa preto plne prejavilo až v období vzniku štátov postavených na tzv. demokratických základoch. V takýchto štátoch sa totiž vládnuca garnitúra relatívne často mení a preto je zodpovednosť za efekty, ktoré nastanú až po dlhšom časovom období, značne nejasná a ťažko určiteľná – a to prinajmenšom pre prevažnú časť obyvateľov tohto štátu (voličov), od rozhodnutia ktorých závisí to, kto bude v danom štáte vládnuť.

Aj preto najmä pre tzv. demokratické štáty je zásadne dôležité nikdy nepripustiť možnosť vydávania nekrytých „peňazí“. Najmä v prípade takýchto štátov je totiž len otázkou času, kedy sa „chytrým“ zlodejom podarí získať vplyv na rozhodovanie štátu o vydanom množstve a o spôsobe použitia takýchto „peňazí“. Práve pomocou takýchto „peňazí“ je totiž možné veľmi nenápadne a ľahko ukradnúť veľké množstvo skutočných tovarov ostatným ľuďom – a to je pre zlodejov vždy veľmi lákavé.

Inflácia je oveľa nebezpečnejšia, než si väčšina ľudí myslí – vďaka nej totiž získavajú najviac peňazí a teda aj najviac moci a vplyvu na fungovanie spoločnosti najmä tí, ktorí vedia najlepšie kradnúť (teda „chytrí“ zlodeji) a nie tí, ktorí vedia najlepšie vytvárať skutočné hodnoty (teda chytrí výrobcovia).

B.4. Vplyv deflácie na výrobu, zamestnanosť a blahobyt

Niekedy sa môžeme stretnúť s tvrdením, že znižovanie cien (bez ohľadu na jeho príčiny) je pre ekonomiku škodlivé, pretože v prípade znižovania cien majú majitelia peňazí tendenciu míňať svoje peniaze čo najmenej (za rovnaké množstvo peňazí v súčasnosti si totiž môžu kúpiť menej tovarov, než tomu bude v budúcnosti) – a to vraj znižuje výrobu, zamestnanosť a blahobyt.

Zníženie cien výrobkov nastane vtedy, ak sa zníži pomer medzi množstvom peňazí v obehu a spoločenským oceňovaním týchto výrobkov. Je samozrejmé, že ak ľudia niektoré výrobky začnú menej oceňovať, tak budú ochotní zaplatiť za ne menej peňazí než predtým.

K znižovaniu cien jednotlivých výrobkov teda prirodzene vedie napríklad postupné zvyšovanie efektívnosti ich výroby (znížia sa tým totiž náklady a námaha, ktoré je potrebné vynaložiť pri ich výrobe, a zároveň sa tým zvyčajne zvýši aj množstvo vyrobených výrobkov). V dôsledku toho začnú byť dané výrobky menej vzácne (menej spoločensky oceňované) než tomu bolo predtým a klesne ich cena. No zrejme len málokto bude tvrdiť, že zvýšenie efektívnosti výroby je pre ekonomiku škodlivé.

K znižovaniu cien výrobkov môže dôjsť aj v dôsledku zreálnenia cien výrobkov, ktoré boli predtým nadhodnotené infláciou (teda v dôsledku „praskutia“ cenovej „bubliny“). Následne dôjde aj k zníženiu nadmerne vysokej výroby týchto výrobkov a tým aj ku zníženiu množstva ľudí zamestnaných pri výrobe daného výrobku. Hlavnou príčinou takéhoto znižovania cien výrobkov a ich výroby je však práve predchádzajúca inflácia, ktorá v minulosti umelo nadhodnotila ceny týchto výrobkov. Vinu za takéto zníženie výroby teda majú najmä tí, ktorí predchádzajúcu infláciu spôsobili (a teda nie tí, ktorých pričinením došlo k zreálneniu cien výrobkov, ktoré boli umelo nadhodnotené infláciou).

K znižovaniu cien výrobkov by mohlo viesť aj zníženie množstva peňazí v obehu (danému množstvu výrobkov totiž v tom prípade zodpovedá menšie množstvo peňazí než predtým). Prechodne by k tomu došlo napríklad vtedy, ak by nezanedbateľná časť ľudí a inštitúcií z nejakého dôvodu prestala míňať svoje peniaze (napríklad by si vytvárali peňažnú rezervu resp. úspory pri obavách o budúci ekonomický či politický vývoj v ich krajine). V tom prípade sú však hlavnou príčinou znižovania cien výrobkov činy a udalosti, ktoré spôsobili zhoršenie výhliadok ekonomického či politického vývoja v danej krajine (častokrát teda práve činy tých, ktorí spôsobujú infláciu).

Trvalé zníženie množstva peňazí v obehu by mohlo nastať napríklad vtedy, ak by nezanedbateľná časť ľudí a inštitúcií z nejakého dôvodu svoje peniaze zničila resp. by umožnila ich zničenie (k tomu však dochádza len výnimočne).

Vo všetkých vyššie uvedených prípadoch znižovanie cien výrobkov, znižovanie výroby a znižovanie zamestnanosti nie je pre spoločnosť škodlivé, skôr naopak – je žiadúce. Odráža totiž skutočnú aktuálnu ekonomickú situáciu v spoločnosti, vďaka čomu sa všetky zložky spoločnosti môžu tejto situácii primerane prispôsobiť. Vďaka tomu spoločnosť nemíňa svoje prírodné a ľudské zdroje na výrobu málo oceňovaných (málo užitočných) výrobkov a zameriava ich na výrobu výrobkov vysoko oceňovaných (veľmi užitočných). Tým môže byť obnovený stav, v ktorom spoločnosť ako celok dosiahla najvyššiu aktuálne dosiahnuteľnú mieru uspokojovania potrieb svojich členov.

Pojem deflácia predstavuje stav, kedy dochádza ku poklesu pomeru medzi množstvom peňazí v obehu a celkovým spoločenským oceňovaním (cenami a množstvom) všetkých tovarov resp. hodnôt, ktorými daná spoločnosť disponuje. Pre defláciu je teda typický pokles cien tovarov a v súvislosti s tým zvýšenie hodnoty peňazí.

Je pravdou, že v prípade zvyšujúcej sa hodnoty peňazí si ich ľudia viac cenia a preto majú menšiu tendenciu míňať svoje peniaze. Zároveň však zodpovednejšie zvažujú kúpu tovarov a ich výber, než je tomu v prípade znižujúcej sa hodnoty peňazí.

V prípade deflácie sa teda predá (a vplyvom toho následne aj vyrobí) celkovo menej tovarov a za nižšie ceny než v prípade inflácie. V dôsledku toho samozrejme klesne aj HDP.

V prípade deflácie (na rozdiel od inflácie) si však ľudia zodpovednejšie vyberajú tovary, ktoré si kúpia, čo efektívne vyraďuje z výroby tovary, pri výrobe ktorých sa minie viac zdrojov než akú majú tieto tovary spoločenskú hodnotu. To zároveň efektívne vyraďuje výrobcov, ktorí vyrábajú nekvalitné výrobky resp. vyrábajú výrobky neefektívnym spôsobom.

Tým sa síce znižuje celková výroba a DPH, no zároveň sa zvyšuje kvalita a trvácnosť vyrábaných tovarov, čím sa šetria prírodné a ľudské zdroje. Napriek relatívne vyššej cene daného tovaru, jeho zníženému predaju a jeho zníženej výrobe preto spotrebiteľ uspokojí svoju potrebu takýmto kvalitnejším (hoci aj drahším) tovarom lepšie – a v konečnom dôsledku preto lacnejšie – než tovarom lacnejším, no menej kvalitným. Napr. ak použiteľnosť nejakého tovaru (napr. topánok), ktorý stojí 1 Peniaz, je 1 mesiac, tak na zabezpečenie danej potreby spotrebiteľ minie 12 Peňazí za rok. Ak je cena obdobného tovaru 6 Peňazí, no jeho použiteľnosť je 1 rok, tak na zabezpečenie danej potreby spotrebiteľ minie len 6 Peňazí za rok.

V prípade deflácie si ľudia za rovnaké množstvo peňazí v súčasnosti môžu kúpiť menej než by si za ne mohli kúpiť v budúcnosti. Napriek tomu aj v prípade deflácie sa kúpa daného tovaru v súčasnosti oplatí vtedy, ak prínos, ktorý z daného tovaru medzičasom kupujúci má, je väčší než pokles hodnoty tohto tovaru v dôsledku jeho opotrebenia a v dôsledku deflácie. V prípade deflácie preto dávajú spotrebitelia dôraz najmä na kvalitu výrobkov a ich trvanlivosť (a výrobcovia sa týmto požiadavkám spotrebiteľov musia prispôsobiť, pretože spotrebitelia si v prípade deflácie dávajú veľký pozor na to, čo si za svoje peniaze kúpia).

Čím vyššia je deflácia, tým vyššie sú nároky kupujúcich na priebežný prínos, ktorý im musia výrobky priniesť, a tiež na dĺžku ich funkčnosti (teda nároky kupujúcich na kvalitu, ktorú musia výrobky dosahovať, aby si ich kúpili). To výrobcov (a teda aj spoločnosť ako celok) vedie k čo najúčelnejšiemu vynaloženiu prostriedkov, práce a prírodných zdrojov pri výrobe čo najužitočnejších výrobkov.

B.5. Kto nakoniec zaplatí za negatívne dôsledky inflácie?

Zaplatiť za čokoľvek je v konečnom dôsledku možné len potrebnými vecami – teda tovarmi, prírodnými alebo ľudskými zdrojmi. Aj zvyčajné platenie peniazmi je možné výlučne vďaka presvedčeniu ľudí, že peniaze použité pri platení reprezentujú skutočné hodnoty resp. takéto potrebné veci. Veď zrejme nikto by nesúhlasil s tým, že za svoj tovar dostane od kupujúceho niečo, čo ani on a ani nikto iný nepotrebuje (teda to, čo pre nikoho nemá žiadnu hodnotu).

Dôsledky inflácie teda možno zaplatiť napríklad novými prírodnými zdrojmi. Množstvo dostupných prírodných zdrojov je však obmedzené a na zaplatenie dôsledkov inflácie by ich teda bolo potrebné zobrať niekomu inému. To by veľmi pravdepodobne viedlo ku vzniku ozbrojených konfliktov a vojen (ako k tomu počas histórie ľudstva došlo už opakovane).

Dôsledky inflácie možno zaplatiť aj novými ľudskými zdrojmi. Dúfajme, že tieto „nové“ ľudské zdroje nebudú predstavovať masy otrokov, nevoľníkov či zajatcov (ako k tomu počas histórie ľudstva došlo už opakovane), ale že skôr pôjde o výdobytky ľudského intelektu, ktoré budú zmysluplne použité v prospech ľudí.

Najpravdepodobnejšou možnosťou, ako zaplatiť za dôsledky inflácie, je však ich zaplatenie výrobkami resp. tovarmi (veď aj prírodné a ľudské zdroje majú svoju hodnotu z veľkej časti práve preto, že umožňujú výrobu potrebných vecí – teda najmä výrobkov resp. tovarov).

Tí, ktorí najviac profitovali na inflácií („chytrí“ zlodeji), žiadne výrobky  nevyrobili – preto to nebudú oni, kto nakoniec zaplatí účet za dôsledky inflácie. „Chytrí“ zlodeji môžu prísť nanajvýš len o časť hodnôt, ktoré ukradli a ktoré by im teda vôbec nemali patriť.

Účet za dôsledky inflácie teda nakoniec zaplatia tí, ktorí vytvárajú skutočné hodnoty (výrobky) – a to napriek tomu, že oni na inflácií neprofitovali resp. že na nej dokonca stratili. Títo ľudia už priebežne prichádzajú o časť hodnôt, ktoré vytvárajú – ich výrobky si totiž od nich „kupujú“ „chytrí“ zlodeji za nekryté „peniaze“ bez hodnoty. Nakoniec však ľudia vytvárajúci skutočné hodnoty môžu prísť dokonca o všetko – a to včítane vlastného života (napr. počas vojny, ktorej hlavnou príčinou môže byť práve inflácia resp. jej prirodzené dôsledky).

Z vyššie uvedeného je jasné, prečo zlodeji nemajú a nebudú mať zábrany vytvárať a udržiavať infláciu – jej dôsledky totiž takmer nikdy nedopadnú na toho, kto ju zapríčinil a kto na nej profitoval.

Samozrejme vždy existujú aj ľudia, ktorí nikdy nebudú kradnúť, klamať, podvádzať či ničiť prírodu (a to ani v prípade možnosti získať tým pre seba extrémne veľký prospech). Existujú aj ľudia, ktorí nemajú zábrany kradnúť, klamať, podvádzať či ničiť prírodu kedykoľvek (aj pri malom potencionálnom zisku). No väčšina ľudí je takých, čo sa za zvyčajných okolností síce snažia nekradnúť, neklamať, nepodvádzať či neničiť prírodu, no v prípade dostatočne veľkého pokušenia sa nakoniec „nechajú zlomiť“. Čím je vyšší potenciálny osobný zisk, tak sa nevyhnutne tým menej možno spoľahnúť na všeobecné dodržiavanie nejakých morálnych či iných pravidiel.

Možnosť zadarmo získať skutočné tovary prostredníctvom natlačenia nových nekrytých „peňazí“ umožňuje jedincovi získať ohromné bohatstvo, a preto vytvára obrovské pokušenie, ktorému odolá len málokto.

Rozumné preto nie je dúfať v morálne správanie tých, ktorí majú možnosť okradnúť ostatných. Rozumné je neumožniť im, aby ostatných okradli. Jediným riešením, ktoré je schopné zabrániť negatívnym účinkom inflácie, je teda úplne znemožniť pridávanie nových nekrytých „peňazí“ do obehu.

                Uviedli sme už veľa dôvodov, prečo je akékoľvek kradnutie (a teda aj kradnutie pomocou falošných „peňazí“) v príkrom rozpore s princípmi voľného trhu a slobodného podnikania a prečo ochudobňuje spoločnosť, v dôsledku čoho nemôže byť v poriadku ani z morálneho hľadiska (a teda by nemalo byť v poriadku ani z právneho hľadiska).

Napriek tomu sa nás „chytri“ zlodeji vytrvalo snažia presvedčiť o tom, že zarábanie pomocou manipulácie s falošnými „peniazmi“ je morálne aj právne v poriadku a že odráža princípy voľného trhu a slobodného podnikania.

Je rozumné dôverovať pravdivosti tvrdení, o ktorom sa Vás snaží presvedčiť ten, kto bude profitovať z toho, ak týmto tvrdeniam uveríte?

Verili by ste zlodejovi, ktorý by sa Vás snažil presvedčiť o tom, že ak vás okradne, tak to je morálne aj právne v poriadku a že to odráža princípy voľného trhu a slobodného podnikania?

Ak tomu uveríte, tak je namieste čudovať sa tomu, že vás budú zlodeji okrádať?

A naozaj by ste boli v tom prípade len nevinnou obeťou zlodejov bez akejkoľvek miery spoluzodpovednosti na tomto stave?

Pomocou pridávania nových nekrytých „peňazí“ do obehu bolo doteraz ukradnutých už veľmi veľa tovarov – a tie bude musieť niekto zaplatiť, a to aj v prípade, ak by bola inflácia hneď v tejto chvíli definitívne zastavená. Za tieto negatívne dôsledky inflácie zaplatia najmä bežní ľudia, ktorí sa živia svojou prácou pri výrobe výrobkov. Čím skôr však dôjde ku definitívnemu zastaveniu inflácie, tým bude tento „účet za infláciu“ menší a jeho zaplatenie bude menej bolestivé (hoci už teraz bude jeho bolestivosť značná).

Zastavenie inflácie znemožní „chytrým“ zlodejom prostredníctvom nej kradnúť. Preto sa „chytrí“ zlodeji nevyhnutne pokúsia obnoviť infláciu všetkými dostupnými spôsobmi. Zrejme sa pokúsia presvedčiť ľudí, že negatívne dôsledky spojené so zastavením inflácie sú dôsledkom práve tohto zastavenia inflácie, a teda že nie sú v prvom rade dôsledkom predchádzajúcej inflácie. Mnoho ľudí im to ochotne uverí, pretože by si veľmi radi užívali „výhody“ inflácie, ak by mohli zároveň nechať zaplatenie „účtu za infláciu“ na niekoho iného.

B.6. Zhrnutie

V súčasnosti sa prakticky vo všetkých štátoch sveta stretávame takmer výlučne s nekrytými „peniazmi“. V každej väčšej skupine ľudí sa totiž nájdu aj takí jedinci, ktorí sa snažia „zarobiť bez práce“ a to aj na úkor ostatných (takýchto ľudí označujeme ako zlodeji). Pridávanie nekrytých „peňazí“ do obehu (teda falšovanie peňazí) a následná inflácia im pritom umožňuje bezpracne získať ohromné bohatstvo bez toho, aby si to okradnutí vôbec všimli resp. uvedomili (a teda aj bez akéhokoľvek rizika). Zlodeji v každom štáte resp. spoločenstve ľudí preto urobia všetko pre to, aby týmto spôsobom mohli kradnúť.

Inflácia (legálna možnosť určitých ľudí kradnúť pomocou falšovania peňazí) je jednou z veľmi významných príčin (hoci nie jedinou príčinou) rastu kriminality, korupcie, chudoby niektorých skupín obyvateľstva, nadmernej výroby nekvalitných výrobkov, civilizačných chorôb, drogových závislostí, znečisťovania životného prostredia, drancovania prírodných zdrojov, globálneho oteplovania, stupňovania extrémizmu či násilných konfliktov a vojen. Je tomu tak dokonca do tej miery, že bez zastavenia a znemožnenia inflácie prakticky nie je možné úspešne s týmito problémami bojovať.

Cieľom ľudí je čo najlepšie uspokojovať svoje potreby. Cieľom štátu ako organizovaného spoločenstva ľudí by preto malo byť čo najlepšie umožniť dosiahnutie stavu, v ktorom spoločnosť ako celok dosiahne najvyššiu aktuálne dosiahnuteľnú mieru uspokojovania potrieb svojich členov. Inými slovami – štát by mal vytvoriť podmienky pre to, aby sa medzi ľuďmi mohla jednoducho a efektívne realizovať výmena tovarov na základe dobrovoľného rozhodnutia každého človeka zúčastneného na danej výmene, ktoré bude založené na neskreslených informáciach.

Je veľmi dôležité, aby nikto (ani štát) nemohol svojvoľne zvyšovať množstvo peňazí v obehu. V opačnom prípade totiž „chytrí“ zlodeji túto možnosť skôr či neskôr zneužijú vo svoj prospech (a teda nevyhnutne na úkor ostatných). Množstvo peňazí v obehu musí byť určované objektívnou realitou nezávislou na rozhodnutia ľudí – a to množstvom univerzálneho tovaru (teda tovaru, ktorý je prevažná časť ľudí ochotná dobrovoľne vymeniť za svoje výrobky).

Peniaze majú reprezentovať hodnoty a majú slúžiť ku prospechu spoločnosti prameniacemu z efektívnejšej výmeny výrobkov medzi ľudmi, ktorí ich vyrobili.

Ten, kto vytvorí „peniaze“ z ničoho a získa za ne výrobky vyrobené inými ľuďmi, tak podvádza, kradne a prispieva k degradácií ľudí, ku ničeniu životného prostredia a tiež ku vzniku konfliktov a vojen.

Preto považujem nekryté peniaze za krádež, podvod a zločin proti ľudskosti.